Historia

Nadlho v dominantnom postavení

História slovenského futbalu sa spája, prirodzene, s vývojom v Uhorsku a prvé poznatky sa zaraďujú na koniec 19.storočia. Veď podľa niektorých prameňov aj prvá zmienka o futbale na Slovensku je z roku 1893 /BSC B.Bystrica/ a úplne hodnoverne sa prvý, ukážkový futbalový zápas na našom území hral 25.mája 1898 na telocvičných slávnostiach v Prešove, a to medzi budapeštianskymi mužstvami BTC a Óbudai TE. O dva týždne nato založili futbalový odbor v bratislavskom klube Pozsonyi Torna Egyesület. A tak ako v prípade väčšiny slovenských miest, aj vo Zvolene sa táto hra začína udomácňovať v rokoch 1900-1901. Zásluhu na tom majú študenti, navštevujúci školy v Budapešti, Kláštore p/Zn., Turč.Tepliciach a Banskej Štiavnici, kde sa s futbalom zoznamovali a vo Zvolene počas prázdnin sa mu nadšene venovali.

Zo spomínanej informácie v týždenníku Besztercebánya és Vidéke už vieme, že popri štyroch ďalších športoch sa v ZSE v roku 1902 začal pestovať aj futbal, ktorý sa z nich udomácnil najskôr. Prvým predsedom klubu sa stal Július Škopec. Vieme tiež, že tuhá maďarizácia pripúšťala len maďarské názvy klubov, z prvej zostavy ZSE z roku 1902 však vyplýva, že prím hrali mládenci slovenského pôvodu: Čipkay, Bauco, Sekuris, Ďurkovič, Poláček, bratia Furdíkovci, Slámka, Holub, J.Ferjenčík, Dlhoš, Ertl, Mlynárik, Uhliar, Seneš, Matušovic.

Z hľadiska celkového postavenia futbalu vo Zvolene delia odborníci obdobie jeho vývoja do dvoch etáp - obdobie živelného rozvoja a obdobie organizovaného futbalu. Z hľadiska vývoja vlastnej futbalovej hry čo do technicko-taktickej úrovne, prípravných metód, prípravy a podobne, stotožňuje sa tento vývoj s celoslovenským. Isté vybočenie nastalo v rokoch 1932-36, kedy sa zvolenský futbal ocitol pod značným vplyvom rakúskeho. V tomto období vplyvný podnikateľ Wittmann ako organizátor a hlavný mecenáš zvolenského futbalu pri zriaďovaní firemných filiálok vo Viedni dokonca najal pre Zvolen viedenského trénera Gellera i s ďalšími striedavo 3-6 hráčmi. Vtedy ZTK produkoval hru vysokej úrovne a štýlu podobného v tom čase slávnemu rakúskemu futbalu. Geller presadzoval do tunajšieho futbalu už i isté atletické prvky v príprave a doviedol mužstvo v tom čase na možný vrchol výkonnosti. Do tejto etapy zapadá i rozhodujúca časť zápasov so slávnymi klubmi Budapešti, Viedne a Prahy.

Obdobie živelného rozvoja futbalu

Prvým ihriskom pre spomínaných študentov bola barinatá lúka za Hronom smerom na Stráž. Koženej lopty ešte nebolo, hralo sa s čudom zhotoveným z handry a vypchatým srsťou alebo vlasmi. Nejeden pocestný pri pohľade na chlapcov, naháňajúcich akýsi mechúr, krútil hlavou a čudoval sa šanteniu tunajšej mládeže. Študenti mali nasledovníkov z radov zvolenských učňov a remeselníckej mládeže, a tak si hra získavala veľa priaznivcov. Naprostá živelnosť postupne prechádzala do pravidelne organizovaných hier, vznikala výkonnostná rivalita, určitá kategorizácia hrajúcich na výkonnejších a slabších a dozreli aj nároky na súťaženie. Tie postupom času prerástli rámec mesta a dochádzalo k prvým stretnutiam s mužstvami blízkeho okolia, a to s BSC Banská Bystrica, SSE B.Štiavnica, KSC Kremnica, LAFC Lučenec, neskôr aj s Vrútkami. Zápasy sa tešili značnému záujmu diváckej verejnosti, aj keď majstrovské duely sa ešte nekonali. Aj priateľské totiž narážali na značné ťažkosti, predovšetkým ťažko zvládnuteľné dopravné podmienky. Týmto nedostatkom začali organizátori čeliť návštevami miestnych živnostníkov, rodičov žiakov s agitáciou pre futbal a prosbami o finančnú podporu. Nečudo, že značný rozruch vyvolali roku 1906 derby zápasy ZSE Zvolen - BSC B.Bystrica, ktorým župný týždenník Zólyomvármegyei hírlap venoval na tie časy značný priestor. Okrem obsiahleho spravodajstva zoznámil čitateľov aj s pravidlami. Vo Zvolene sa súperi rozišli zmierlivo po remíze 2:2 (góly Furdík, Sekuris), v odvete ZSE podľahol 0:4. V roku 1908 dochádza k čiastočnej úprave ihriska za Hronom v mieste neskoršej výrobne betónových rúr a hráči prechádzajú na prípravu k zápasom možno povedať už organizovane. Kronika zaznamenala v lete tohoto roku jeden z najväčších zápasov tej doby, ktorý predstavoval naozajstnú spoločenskú udalosť. Do mesta zavítal slávny Ferencváros Budapešť, ktorému zvolenskí futbalisti podľahli len 0:2. Do mužstva sa v tomto roku zabudovali noví hráči Škopec, Steinbacher, Udvardi, Póor, Ronkisievič, Kumer. V zostave už ZTC z roku 1913 figurovali Čipkay, Ferjenčík, Sekuris, Holub, Dlhoš, Mlynárik, Uhliar, Páleš, Ertl, Kuchár.

Prvá svetová vojna prerušila futbalový život. Podľa pamätníka Jozefa Blažeka sa v auguste 1914 práve hralo stretnutie, keď na ihrisko dorazila zvesť, že vypukla vojna a že je vyhlásená mobilizácia. Väčšina futbalistov narukovala a tí, čo slúžili vo väčších mestách, spoznávali túto hru dôvernejšie. Po skončení vojny a vzniku Československej republiky obnovili činnosť ZSE, ktorý sa stal jedným z 86 členov Szlovenszkói Labdarúgók Szövetsége (Slovenského futbalového zväzu). Súpermi ZSE v priateľských dueloch boli najmä Lučenec, Fiľakovo, R.Sobota, B.Štiavnica. Z vtedajších hráčov spomeňme Mačeka, Vágnera, Lenča, Ferjenčíka, Lacka, Kmetóniho, Kanku (neskôr predseda Zvolenskej župy), Esterházyho či Buchmeltera. Pokiaľ ide o prácu trénerov, tejto sa venovali spravidla najvyspelejší hráči alebo niektorí z funkcionárov, ktorí tréningové metódy prinášali z Budapešti. Pre zvolenskú robotnícku mládež sa otvorili nové možnosti aj založením ZRFC v roku 1921, kedy začal účinkovať aj ŠC, pravda tieto kluby nemali dlhú životnosť. ZSE zanikol roku 1922, hráči, podobne ako z ŠC, prešli do ZRFC, ktorý sa roku 1924 vrátil k predvojnovej hlavičke - ZTC. Ešte pod starým názvom zdolal ZRFC v priateľskom stretnutí v júni 1923 ŠK Viktória Ružomberok-Rybárpole 3:2, cenné bolo aj víťazstvo v pamätnom zápase na pôde vtedy vari najlepšieho mužstva stredného Slovenska LAFC Lučenec 3:0. Jeho dres obliekali takí futbalisti ako Maček, Ferienčík, Slámka, Langoš, Feldzman, bratia Hudecovci, Kozaček, Radváni, Šotkovský či Buchmelter.

Obdobie organizovaného futbalu

V rokoch po I.sv.vojne nachádza rozvoj futbalu v meste živnú pôdu. Postavenie športu a telesnej kultúry sa dostáva do centra pozornosti najlepšie prosperujúcej časti obyvateľstva, a to podnikateľov a živnostníkov. Práve vplyvní občania donútili športovcov a funkcionárov k premenovaniu futbalového klubu na ZTC s odôvodnením celospoločenskej pôsobnosti, teda nielen robotníckej mládeže.

10.apríla 1921 založili vo Zvolene Stredoslovenskú župu ČSSF a rozdelili ju už na prvom valnom zhromaždení na okrsok vrútocký a okrsok banskobystrický. O dva roky sa rozkol v ČSSF prejavil v rozdelení župy na dva samostatné celky. Kluby z vrútockého okrsku vytvorili Stredoslovenskú župu a kluby banskobystrického okrsku Juhoslovenskú župu so sídlom vo Zvolene. Majstrovské súťaže na Slovensku sa rozbehli roku 1922, pravda, boli často prerušované. Prvý titul v Stredoslovenskej župe patril Slávii B.Bystrica. O rok vyhrala RH Vrútky (ZTC zdolala 7:2 a 6:1), v nasledujúcich dominoval ŠK Žilina. Vtedajšie peripetie ilustruje známa historka z roku 1924, keď ZTC cestoval na zápas do Handlovej. Do Sv.Kríža (Žiar n/Hr.) vlakom, odtiaľ konským povozom, ktorým vozili uhlie z handlovských baní. Zvolenčania vyhrali 5:1, po zápase však márne čakali na povoz, ktorý by ich došikoval späť k vlaku do Sv.Kríža. Museli sa pobrať pešo. To by nebolo najhoršie, výprave bolo ľúto skôr topánok, ktoré vtedy predstavovali značnú investíciu... Roku 1925 sa majstrom Juhoslovenskej župy (o rok jej sídlo z B.Bystrice preložili do Zvolena) stala Slávia Lučenec, v ďalších troch sezónach súťaž pre organizačné nedostatky nedohrali.

Vo Zvolene však popri ZTC účinkovali aj iné kluby. Od roku 1925 sa k slovu prihlásil ŠK Union, založený Stanislavom Šebestom, ktorý bol aj jeho predsedom, o rok nato vznikla z iniciatívy robotníckej mládeže RH Zvolen. Funkcionársky ju držali K.Mistrík, E.Mlynár, Škriniar, Topor a ďalší, z jej radov vyšli takí skvelí futbalisti ako Močko, K.Kašica, Fašanga ( neskôr dlhoročný brankár ZTK), Urban, Laskavý. Bolo to mužstvo v ťažkej pozícii, v tieni celomestského ZTC, na ihrisku ktorého hrávalo a hoci sa prihlásilo aj do župnej súťaže, po dvojročnej činnosti z nej najmä z finančných dôvodov odstúpilo. Väčšina hráčov RH po zániku klubu prešla do Unionu a ZTK, pričom ich napodobnili mladí hráči ZTK, ktorí nenašli v materskom klube uplatnenie. V Šebestovom tíme boli pri zrode títo futbalisti: Kolenič, Nosek, Muránsky, Laboda, Makóni, Siládi, Pižl, Buchmelter, Žiga, Harvát, Galbáč, Pek, Uhlíř, Mistrík, Šotkovský. Union v župnej súťaži dosiahol niektoré zaujímavé výsledky: s B.Štiavnicou 6:2, Handlovou 4:1, v Lučenci s LAFC 0:12, v Rožňave 1:6. Prichýlil menej výkonných, no aj zdatnejších hráčov (v roku 1927 v ňom registrujeme i Pavla Midriaka) a patrí mu uznanie za to, že sa prebojoval do Juhoslovenskej župy, kde v sezónach 1928-1929 konkuroval ZTK. Aj keď nedosahoval jeho úroveň, predsa vzájomné stretnutia so ZTC/ZTK boli príťažlivé a lákali množstvo divákov. Žiada sa dodať, že zvláštne bolo vtedy postavenie klubov, ktoré nemali finančné prostriedky na povinnú registráciu a na náklady, spojené s účasťou v pravidelných súťažiach. Tieto kluby, medzi ktoré patril napríklad svätokrížsky ŠK (Žiar n/Hr.), mohli hrať priateľské zápasy len vtedy, keď sa ocitli pod akousi „ochranou" klubov, ktoré už boli registrované a hrali v súťažiach. Patrónom Svätokrížanov boli práve Zvolenčania. V roku 1931 vyhral Union doma nad ŠK Sv.Kríž 7:0 a na jeho pôde podľahol 0:4, pričom po tomto zápase vznikol tamojším funkcionárom najväčší deficit. Hralo sa totiž za chladného počasia, stáleho a hustého dažďa a v premoknutom klobúku bolo vyzbieraných len 7,50 Kčs, pričom náhrada Unionu činila 200 korún... Klub sa v roku 1931 zmenil na ŠK Železničiar, ktorý sa o rok zlúčil so ZTK. Za zmienku stojí i činnosť futbalistov, regrutujúcich sa výlučne zo študentov a združených od roku 1926 v Akademickom klube. I keď futbal nebol v tomto klube prvoradým poslaním, predsa len v období prázdnin bola agilita študentov prospešná a z ich radov vyšli poprední zvolenskí futbalisti, predovšetkým P.Midriak. Futbalisti Akademického klubu hrávali len priateľské zápasy s mužstvami z okolia, nakoľko futbal v ňom poslúžil len na vyplnenie voľných chvíľ.

V roku 1928, ako vieme, došlo k zmene loga ZTC na ZTK, podstatné však bolo, že táto značka lákala a zvolenský futbal nadobúdal žiaduci kredit. Častým hosťom ZTK bol vtedy SBTC Šalgotarján, ale pozvánkam vyhovel aj Ferencváros, Ujpest či MTK Budapešť, WAC a FC Viedeň, no aj stretnutia s Martinom, Trenčínom, Vrútkami, Lučencom, Žilinou, Nitrou, Fiľakovom a Banskou Bystricou mu dodávali ostrohy. Do pamäti Zvolenčanov sa hlboko vryli najmä derby zápasy s B.Bystricou. Fanúšikovia oboch miest dochádzali na zápasy nielen na bicykloch a vlakom, ale v celých procesiách pešo. Časté potýčky, končiace na polícii, ba i súdoch, to akosi patrilo ku koloritu týchto športových sviatkov. Spisovateľ Ľudo Zelienka to opísal takto: "Niekoľko sto fanúšikov na bicykloch, hartusiacich zvoncami, rapkáčmi a trúbkami, hvízdalo ako hôrni chlapci alebo falošne vyspevovalo posmešnú pesničku: Zvalila sa skala z Urpína do Hrona, už sa na Bystricu zas valí pohroma!" Je prirodzené, že na takejto úrovni rástli aj osobnosti. Jednou z nich bol práve Pavol Midriak, ktorý sa v mužstve v roku 1923 objavil ako 14-ročný (!) a o jeho talente vedelo celé Slovensko. Možno povedať, že mal krst „ako Brno", pretože súperom Zvolena nebol vtedy nikto iný ako Židenice Brno. Káder tvorili Bakaj, Brnčo, Vágner, Lenčo, Černý, Midriak, Laskavý, Pelc, Zapletal, Legíň, Matula a Buchmelter. Midriak, ktorý sa zapísal ako významná osobnosť zvolenského futbalu, sa neskôr vyjadril: „Trénera sme vo Zvolene nemali, ale hlavné bolo to, že sme mali radi futbal...".

Až v posledných dvoch rokoch existencie Juhoslovenskej župy sa majstrovská súťaž opäť rozbehla a vyhlásili jej víťaza. V roku 1929 vyhrala Slávia B.Bystrica pred ZTK Zvolen, kým ŠK Union skončil na poslednom 7.mieste. Tunajšiu športovú verejnosť vtedy mimoriadne pobúril čin hráčov „Unionky" v zápase na ihrisku Slávie, ktorý rozhodoval o prvenstve v súťaži medzi Bystricou a ZTK Zvolen. Čakalo sa, že Union zabojuje aj za mestského rivala, no stal sa pravý opak, prehral zahanbujúco 0:18, teda práve takým rozdielom, aký B.Bystrici zaručoval primát. Union napokon v konkurencii so ZTK pre slabú morálnu podporu obyvateľstva a po zrušení rovnomennej továrne aj pre finančné ťažkosti v lete 1931 premenovali na ŠK Železničiar. Hráčsky káder tvorilo 21 futbalistov bez trénerského vedenia, hoci účinkovali v I.triede. ŠK Železničiar sa v snahe zvýšiť úroveň futbalu v meste a vyhnúť sa ešte väčším finančným problémom 17.januára 1932 zlúčil so ZTK.

Zo tri roky tuhej rivality, keď Šebesta zlákal viacero hráčov ZTC, napodiv prospelo druhej strane. Hráči sa vrátili nazad a v súťažnom ročníku 1929/30 ZTK zaknihoval veľký úspech, keď sa stal prvý aj posledný raz majstrom Juhoslovenskej župy. So skúsenejším víťazom Stredoslovenskej župy ŠK Žilina, úradujúcim slovenským šampiónom, v boji o účasť v záverečnej fáze majstrovstiev Slovenska však prehral 1:5 a 3:4. Pod titul sa podpísal základný káder v zložení Močáry, Vlach, Nejezchleba, P.Midriak (kapitán), Makóni, Lenčo, Ertl, Futák, Fašanga, J.Midriak, Hraško, debutovali v ňom neskôr vynikajúci futbalisti Alexander Doman a Július Bešina, svoje odviedli aj skúsení Mozoláni, Veľký, Urban, Herman, Beňo a Suja. Vôbec, tridsiate roky predstavujú vo vývoji zvolenského futbalu významnú kapitolu. Po zlúčení dvoch susediacich žúp sa ZTK /v Stredoslovenskej župe so sídlom vo Vrútkach/ umiestnil takto: 1930/31 5.miesto, 1931/32 6.miesto, 1932/33 a 1933/34 3.miesto. Dobre si počínalo aj B-mužstvo a dorast.

Valné zhromaždenie ZTK 11.januára 1931 zvolilo nové vedenie na čele s čestným predsedom Alexandrom Parassínom, predsedom dr.Aladárom Janovitzom a úradujúcim predsedom Vojtechom Kozačekom, známym mestským notárom. Trénerskej taktovky sa na jar toho roku chopil bývalý hráč pražskej Sparty František Zoubek-Prokš, prezývaný „Kapička". Ako prvý tunajší tréner uplatňoval učebnicovú trénersko-metodickú činnosť a známy český „ťukes" s krátkymi, rýchlymi prihrávkami v pohybe a priestore (česká ulička), nuž nečudo, že mužstvo si vyslúžilo prívlastok „Zoubkov tank". Zoubek-Prokš bol mestským policajtom, ale väčšinu času trávil na ihrisku a medzi mládežou. Často až do tmy sa niesli ihriskom jeho povely „kapičku vejš, kapičku blíž..." Vo Zvolene sa tešil značnej popularite a u hráčov bol autoritou. Nesnažil sa klub zamoriť posilami, uplatňoval zásadu výchovy futbalistov z domácej liahne. ZTK za pomoci mesta, ale aj dotácie z ministerstva zdravotníctva a z veľkej iniciatívy Mikuláša Demoča začal budovať v lokalite „Pri kanáli" nové ihrisko s kapacitou tribúny pre tisíc divákov. Slávnostne ho odovzdali do užívania v rámci športového dňa 24.júla 1932. Povrch ihriska tvorila červená lešť, škvara, dodaná fabrikou na výrobu plechu na Unionke a jeho kvalita sa prejavila najmä v daždivom počasí - o polhodinu bol spravidla vysušený. Veľkú slávnosť obohatilo stretnutie ZTK s ŠK Topoľčany (0:1), pred ktorým odovzdali Midriakovi upomienkové dary pri príležitosti jeho 350.štartu za Zvolen. Program obohatili atléti, boxeri, šermiari, tenisti, volejbalisti i cyklisti. Príjemné prostredie priťahovalo divákov, a tak hoci demografický vývoj mesta sa výrazne nemenil, návštevy na futbale sa zdvihli šesťnásobne (3000 - 3500). Návštevnosť priaznivo ovplyvňoval aj Športový týždenník anketou voľby „kráľa a kráľovnej fanúšikov", ktorú vyhrali Zvolenčania I.Klobetzová a P.Dúbravský. Pod rast výkonnosti mužstva sa podpísalo aj nové ihrisko, Hron však častým vylievaním sa z koryta spôsoboval futbalistom problémy. V roku 1932 zlúčenie ŠK Železničiar a ZTK odstránilo lanárenie hráčov a odštartovalo cestu zvýšenia úrovne futbalu v meste. Prokš viedol mužstvo do jari 1933, v jesennej časti ho prebral hrajúci tréner Halmi. Zmeny v tréningových metódach pokračovali, a tak Halmiho tréningy sledoval veľký počet divákov. Mužstvo, regrutujúce sa takmer výlučne zo Zvolenčanov, prešlo od českej uličky na moderné poňatie hry s rýchlym prenášaním lopty kolmými prihrávkami na zúžený počet vysunutých útočníkov. V tom čase ako jedno z mála slovenských mužstiev malo v poli určitý organizovaný systém hry. Lenčo, P.Midriak, bratia Makóniovci, Pagurka, Váhle, Čechmánek, Křivan, Horváth, či Laboda, ktorý bol roku 1933 s 23 najlepším strelcom tímu (Bešina 18, Halmi 14) zásluhou toho prekročili priemer výkonnosti. Vyvrcholením viacerých medzinárodných stretnutí tohoto obdobia bolo tesne po MS v Taliansku v roku 1934 stretnutie výberu Stredoslovenskej župy, v drese ktorého nastúpil aj mladý Bešina, s kompletnou Sláviou Praha vo Zvolene. Vo futbalovom sviatku celého regiónu vyhrali Plánička, Ženíšek, Čambal, Krčil, Sobotka, Vytlačil, Puč a spol. 4:0. Z tohto roku sa datuje aj iné pamätné stretnutie ZTK so "Škótmi" /myšlienka skrsla na základe odrieknutého štartu MTK Budapešť vo Zvolene a využitia turné Celtiku Glasgow po Európe/, z ktorých sa vykľuli hráči béčka... Rozhodoval ho Št.Laboda a v predzápase hrali dorastenci s Dodom Reimannom v bránke. Všetko vyšlo najavo až po mesiaci...

Pripomeňme si aj účinkovanie hráčov Môťovského telocvičného klubu, ktorého vznik inicioval tamojší richtár Ondrej Pivarči. MTK s jeho tromi synmi pôsobil od roku 1934 v súťaži maloklubov a napríklad v Pohári Matice slovenskej vyhral vo finále nad Sv.Ondrejom na neutrálnom ihrisku 2:0. Mimochodom, dres Môťovej obliekal aj dlhoročný činovník Ján Mališ, ďalej Kminiak, Hrčka či Kanka - Hasly. K svetu sa mala v rokoch 1925-1938 aj Vojenská XI., ktorá napríklad od ZTC vo svojej premiére inkasovala porážku 0:13 (0:8)! V tridsiatom siedmom si zamestnanci syrárskej firmy Ignáca Wittmanna založili Firemnú XI., ktorá však nemala dlhé trvanie. Vedúcim a poradcom mal byť stredný útočník ZTK Josef "Pepo" Křivan, ktorý prišiel do Zvolena v roku 1936 z ŠK Kladno a už mu zostal verný. Prvé stretnutie zohrali syrári proti „reprezentačnej XI.holičov" s výsledkom 6:4 (2:2).

Reorganizácia súťaží v ročníku 1934/35 zaradila ZTK do západnej skupiny Slovensko-podkarpatoruskej divízie. Patril k priemeru, pravda, v konkurencii I.ČsČK Bratislava, FTC Fiľakovo či TTS Trenčín to nebolo nič podradného. Jeho umiestnenie: 1934/35 7.miesto, 1935/36 8.miesto, 1936/37 5.miesto, 1937/38 9.miesto. V tom čase pôsobilo vo Zvolene viacero futbalistov z Budapešti či Viedne, napr. Horváth, Háray, Muth, Klem, Köhler, ako aj tréner Geller. Horvátha získal v budapeštianskom Vidám parku ako loptového žongléra funkcionár Pavol Víg a Háraya aj s Galambosom si Zvolenčania v roku 1936 vypožičali na jediný zápas (ústredie v Prahe ich preregistrovalo za jediný deň), a to proti Nitre, keď hrozilo vypadnutie z divízie. Háray, inak Slovák s priezviskom Hronček, pomohol dvoma gólmi k víťazstvu 3:0 a záchrane a obratom mohol odcestovať domov! 1.máj 1937 bol zasa pamätný preto, že do mesta v kompletnom zložení zavítalo najlepšie slovenské mužstvo I.ČsŠK Bratislava. Domáci gólmi Bešinu 2 (1 z 11 m), Lukavského a Křivana viedli už 4:1, po dramatickom boji sa však nakoniec zápas skončil nerozhodne 4:4. Mimochodom, v domácej bránke stál len 16-ročný Teodor Reimann (10.2.1921 - 30.8.1982), jeden z chýrnych rodákov (ešte v tom istom roku však posilnil FTC Fiľakovo), ktorého vychoval Prokš-Zoubek. V tomto roku nakrátko trénoval mužstvo Trnavčan Strausz, ktorý skĺbil skúsenosť starších s elánom mladíkov typu brankára Štefana Goliana. Strausza striedal opäť Vojtech Halmi, v mužstve stále pôsobiaci ako hráč.

Po mníchovskom diktáte prešlo viacero klubov u nás na odstúpené maďarské územie a sezóna 1938-39 bola bez pravidelnej súťaže. V Žiline ustanovili Slovenský futbalový zväz a náčelnícka rada rozhodla, že 1.januára 1939 prevezme riadenie futbalu, a to prostredníctvom štyroch žúp - Bratislavskej, Žilinskej, Zvolenskej a Prešovskej. Na jar 1939 odohralo deväť najlepších klubov Pohár náčelníka SFZ Štefana Jakubca, pričom prekvapujúcim víťazom sa stala zvolenská „filiálka" AC Sparta P.Bystrica (vzhľadom na výborné zárobkové možnosti prestúpilo tam viacero hráčov ZTK, ešte v roku 1934 Lenčo s Močárym aj s trénerom Zoubkom) a v poradí kanonierov bol Bešina siedmy do 6 gólmi. Na jeseň sa začala slovenská liga a ZTK v nej obsadil 7.miesto. Úspešne si počínali aj dorastenci, ktorí v roku 1940 hrali vo finále o majstra Slovenska so Sláviou Prešov. Doma i vonku zaznamenali remízu 2:2, Slávia však vyhrala kontumačne 3:0 a získala titul. V záverečných bojoch šampionátu boli dorastenci aj v ďalších dvoch sezónach. Titul v nich obhájili Prešovčania, Zvolenčania boli druhí a štvrtí. Dorastenecký celok utvorili v ZTC ešte roku 1924 a v ňom postupne získavali ostrohy Doman, Midriak, Bešina i Reimann. Pravidelne vyhrával svoju skupinu a bojoval o majstra župy či Slovenska. Vedúcim dorastu a spočiatku i trénerom bol Štefan Laboda, neskoršie učiteľ Krista, pravidelný tréning zaviedol L.Uhrin a Jozef Lehocký, ktorí pre tunajší futbal veľa vykonali. Okrem toho mal ZTK od roku 1931 aj B-mužstvo, hrajúce pod hlavičkou Zájazdová XI. ZTK Zvolen. V priateľských zápasoch a turnajoch sa stretávalo najmä s okolitými maloklubmi. V roku 1933 vyhralo putovný pohár Slávie B.Bystrica. Od roku 1935 hralo so striedavými úspechmi už súťažne, najprv v III.triede, od sezóny 1936 - 1941 v II.triede a od 1941-1944 v I.triede.

V sezóne 1940/41 bol ZTK v lige až jedenásty a vypadol. Rozhodla o tom prehra vo Vrútkach 0:1 v poslednom kole, ZTK na záchranu potreboval opačný výsledok. Krutou iróniou bolo, že mesiac predtým v priateľskom zápase nadelil Vrútkam 9:0! Z tohoto obdobia je zaknihovaný aj veľký medzinárodný úspech, keď roku 1941 na turíčnom turnaji v Bratislave Zvolenčania porazili mužstvo Sofie 5:4, pričom dva góly strelil J.Siegel. V divízii im v ročníku 1941/42 unikol postup v boji s ŠK Baťovany o vlások (postupovali prví dvaja, ZTK bol tretí). V ročníku 1942/43 sa hralo v dvoch skupinách a Zvolen sa po víťazstve v juhozápadnej tešil z postupu. V kádri figurovali Gajdošík, Golian, Hrivnák, Kmeťko, Urban, Ján Pivarči, Rampáček, Lásik, Lauko, Ohrival, Bešina, Křivan, J.Siegel, E.Štric, trénerom bol v jeseni Vojtech Halmi, ktorého na jar striedal všestranný športovec Ján Gonda. V ligovom ročníku 1943-44 už hral Zvolen pod novým názvom Železničiarsky zvolenský telocvičný klub (ŽZTK), čím chcel vyjadriť príslušnosť obyvateľov mesta a tým aj športového klubu k významnému železničnému uzlu a depu. ŽZTK v júli 1943 usporiadal 2.ročník súťaže mužstiev prevádzky inšpektorátov Slovenských železníc o pohár ministra dopravy a verejných prác J.Stanu, v ktorom obsadil 2.miesto. V slovenskej lige 1943/44 skončil na 10.mieste, o sezónu nato sa v súťaži už odohrali len dve kolá. Celkove Zvolenčania skončili v súhrnnej tabuľke piatich ročníkov SFL na 11.mieste zo 17 hodnotených. Posledný zápas pred II.sv.vojnou zohral ŽZTK v auguste 1944 s ŠK Kábel Bratislava (8:1), o dva dni vypuklo SNP a počas neho a pri prechode frontu na jeseň 1944 a na jar 1945 sa nekonali žiadne futbalové stretnutia.

Reprezentačné mužstvo Slovenska v tomto období zohralo 16 medzištátnych stretnutí. V zápase s Chorvátskom (podľahli sme 2:5) 28.septembra 1941 v Záhrebe nastúpil aj Bešina, autor jedného z našich gólov. V bránke sa 14-krát objavil populárny „Dodo" Reimann, vtedy už hráč ŠK Bratislava, ktorý potom roku 1954 štartoval v drese ČSR aj na MS vo Švajčiarsku.

Dominantné postavenie si futbal udržal aj po oslobodení. 26.mája 1945 sa konalo valné zhromaždenie ZTK. To zvolilo za predsedu V.Kozačeka a tajomníka M.Demoča, ktorý sa stal aj prvým podpredsedom Stredoslovenskej futbalovej župy (zástupcom ZTK v nej bol P.Krošlák). Veľký kus práce odvádzal Viliam Švarc a MUDr.Klobušický. Trénerskú taktovku nakrátko držal Forejt z Kladna, potom znovu Gonda. Práve pod jeho vedením nastupuje do radov zvolenských futbalistov nová generácia hráčov preradených zo vždy dobre prosperujúceho dorasteneckého celku. Zvolenský dorast v tomto období zaznamenal veľké úspechy, veď bol niekokoľkrát finalistom majstrovstiev Slovenska a dodával hráčov i do reprezentačného výberu. Výkonnostný priemer prekročili najmä Šagát, Žitniak, Hrdlička a Novotný, ktorých usmerňoval Bešina a ďalší nezmar Pavol Lásik. Vôbec prvý duel po II.sv.vojne zohral ZTK proti jedenástke vojakov rumunskej armády. Rozhodoval ho ruský vojak Nikolaj Latyšev, podľa všetkého ten istý Latyšev, ktorý oveľa neskoršie, viedol finále MS´62 v Čile medzi Brazíliou a Československom, a ktorý sa, mimochodom, stal docentom moskovskej univerzity. V auguste 1945 robil ŽZTK garde AFK Bohemians, ŠK Bratislava a domácemu ŠK na 1.ročníku Pohára SNP v B.Bystrici. Skončil posledný, keď Bohemke podľahol vysoko 2:16. Hral v zostave Golian, Frlajz, Kmeťko, Lásik, Bešina, Šagát, Ján a Juraj Pivarčiovci, E.Štric, Siegel, Rampáček, Ohrival, do kádra patrili aj Šouc, Pecher, Jankovský, trénerom bol Gonda. V kvalifikácii o postup do celoštátnej ligy Zvolenčania neuspeli, a tak sa ocitli v novozriadenej divízii stred. V nej skončili v ročníku 1945/46 na 4.mieste, keď B.Bystricu zdolali pred 4 000 divákmi 3:2. Bešina, Šagát, Lásik, Štric a Vachovec nechýbali v apríli 1946 v mužstve Armádnej XI. Slovenska, ktorá na Národnom štadióne v Belehrade podľahla tamojšiemu Partizánu 1:4. V júli toho istého roku už pod taktovkou reprezentačného trénera dr.Kaločaya, vyhrali Zvolenčania domáci železničiarsky turnaj, keď zdolali súperov z Viedne (5:2) i Bratislavy (1:0) a absolvovali tiež prvý zájazd do Čiech. Radosť pripravili opäť dorastenci, ktorí sa stali majstrami kraja. Následne hrali o titul majstra Slovenska so Slovanom Bratislava v dvoch zápasoch, pričom v drese hostí sa vo Zvolene predstavil aj neskôr slávny Ladislav Kubala. Ani bešinovci sa nedali zahanbiť - v sezóne 1946/47 vyhrali krajskú súťaž a z kvalifikácie postúpili do krajinskej divízie (obdoba neskoršej I.SNL). Žiaľ, udržali sa v nej len jednu sezónu, keď skončili na 12.mieste a vypadli.

Spomenuli sme, že futbalu sa venovali vo viacerých TJ. V drevokombináte Bučina sa tak stalo už rok po položení základného kameňa firmy roku 1946, ktorej spolumajiteľom bol vtedy podnikateľ Karol Bazik, pôvodom Moravák. Ten sa netajil úmyslom získať pre Zvolen prvú ligu. Základný káder ŠK tvorili Berzéty, Háčik, Hanka, Hôdlik, Jozefíny, J.Midriak, Halama, Št.Oravec, P.Oravec, Hronec, Jablonka, Striež, Urbánek, Jankovský, Borza a Králik. V máji 1947 mali teda bučinári svoj krst v zápase proti Slovanu Sliač, s ktorým si poradili hladko 5:2. V tej istej sezóne už hrali v II.triede a svoju súťažnú premiéru zakončili 6.miestom a prvenstvom Halamu v súťaži kanonierov so 16 gólmi. Aj preto skončili tak ako skončili, lebo ešte ani roku 1948 nemali svoje ihrisko, takže spočiatku hrávali svoje zápasy len na ihriskách súperov, resp. využívali plochu ŽZTK. O rok ho však už mali k dispozícii v záhlaví podniku, pod obcou Lieskovec. Otvorenie pred 4 000 divákmi obstaral zápas s ligovým ŠK Žilina, pred ktorým na trávnatú plochu zhodili loptu efektne z lietadla a vyšantiť sa dalo aj počas Benátskej noci pri Slatine... V auguste 1949 bučinári absolvovali zájazd do Maďarska, kde zohrali tri zápasy. Keď sa podnik rozrástol, futbalová plocha musela ustúpiť a novú (od roku 1951 do 1953) vybudovali pri rieke Slatina. Avšak po výstavbe vodnej nádrže Môťová putovalo ihrisko v roku 1954 zasa inam, do priestoru neskoršej hlavnej administratívnej budovy ŽOS. A aj to časom padlo za obeť - ale to už prišlo k fúzii s TJ Lokomotíva. V ŠK/Tatrane Bučina si trénerskú taktovku podávali Berzéty, Horváth, Kučmík, Luciak, Kelenský a Hudec. Mužstvo pôsobilo v ročníkoch 1947-49 v 3.okrsku II.triedy Stredoslovenskej župy spoločne s Hliníkom n/Hr., ŠK Sv.Kríž n/Hr., Pliešovcami a i. V roku 1950 po reorganizácii súťaží hralo v majstrovstvách kraja a v konkurencii Krupiny, B.Štiavnice či Kremnice skončilo štvrté. Neskôr sa usadilo v krajskej I.triede (v sezóne 1953-54 s trénerom Kelenským na 3.mieste, béčko v okresnej súťaži tiež, dorastenci hrali iba priateľsky, lebo pre nich nebola majstrovská súťaž), dokonca i vedno s Lokomotívou. V III., resp. II.triede v rokoch 1949-50 účinkovali futbalisti VSJ Poľana Zvolen. Tak trochu raritou je pôsobenie Linderovho mužstva na ihrisku HŠK (Hronský športový klub) za Hronom, na mieste, kde neskôr zakotvili Uhoľné sklady.

„Kožená" sa ujala aj v strednej priemyselnej škole strojníckej, a to hneď po jej preložení do Zvolena z B.Bystrice roku 1951. Zásluhu na tom mal najmä tréner Viktor Kelenský /v dorasteneckom veku majster republiky/. O slovo sa futbalisti TJ SPŠ Strojár prihlásili najprv po školskej linke. Hneď sa prebojovali do celoštátneho finále súťaže škôl II.cyklu, kde hrali so Stavebnou priemyslovkou Děčín 0:2 a 2:0. V zostave figurovali o.i. Remeník, Sklenár, Pajerský, Luciak, Jankovský. Z toho istého roku sa datuje úspech družstva VPŠ Zvolen na dorasteneckých majstrovstvách ČSR, vtedy v rámci Športových hier mládeže, keď vo finálovej časti zdolali jej víťaza Košice a remizovali so Zbraslavou a Vojenským dorastom. Od roku 1956 hrali priemyslováci pod hlavičkou Žiackeho domova Zvolen a celkove získali osem titulov majstra kraja. V roku 1957 sa spojili s dorastom Lokomotívy, no roku 1968 sa osamostatnili a účinkovali pod názvom Strojár SPŠ. Zaradili ich do I.A triedy, odkiaľ sa hneď prebojovali do dorasteneckej divízie, kde v ročníku 1971-72 skončili na 12.mieste a po reorganizácii súťaže zostúpili. Od vzniku oddielu po dlhé roky viedol strojárov úspešný tréner Viktor Kelenský, spod rúk ktorého vyšli o.i. Jusko, Nadzam, Gajdoš a rad ďalších ligových hráčov.

FO Slávia založili hneď po preložení VŠLD z Košíc do Zvolena v roku 1952 a prvým trénerom (hrajúcim) bol Viliam Hollý. Oddiel patril medzi prvé v TJ a už na jar 1953 zasiahol do krajských majstrovstiev. V súťaži skončili slávisti poslední, no mali nádej v nej pokračovať. V tzv. vyzývateľskom systéme ich totiž Dukla Zvolen ako víťaz nižšej vyzvala na odohratie dvoch zápasov. Ak by ich Slávia vyhrala, zostáva v krajských majstrovstvách. Prvý duel však vyhrala Dukla 2:1 a druhý sa neodohral, nakoľko študenti VŠLD odcestovali na prax, a tak Slávia vypadla. Odvtedy sa do žiadnej súťaže nezapojila a hrala iba v rámci akademických podujatí. Je prirodzené, že oddiel reprezentovali predovšetkým študenti, ale aj niektorí z mladších učiteľov ako Mosný, Hubač či Macko. Až do roku 1962 pokračoval futbal v škole len v rámci ročníkových súťaží, pričom o majstra školy hrali víťazi skupín z drevárskej fakulty a z lesníckej fakulty. V tom istom období vyhrali slávisti na domácej pôde akademické majstrovstvá Slovenska. Od školského roku 1970-71 sa zapojili do vysokoškolskej ligy a na I.čs.majstrovstvách vysokých škôl poľnohospodárskych a lesníckych v roku 1970 v Brne si vybojovali titul. Slávisti hrali i v okresných súťažiach s inými profesnými družstvami (napr.lekármi), a to na starom škvarovom ihrisku alebo na novom ihrisku Lokomotívy a v Kováčovej. Zo známejších hráčov tu študovali Chovan, Kalinský, Tarajčák.



Ďalší zástupca Zvolena, Dynamo, pôsobil v rokoch 1953-54 v medziokresnej súťaži. Apropó, v roku 1953 hralo v súťažiach dospelých a dorastencov úctyhodných 13 tímov zo Zvolena. Naozaj futbalové mesto!

Vráťme sa však k železničiarom. V krajskej súťaži sa usídlili až do ďalšieho výkonnostného vrcholu v polovici 50-tych rokov. V roku 1950 - kedy sa, mimochodom, najmä zásluhou bratov Primusovcov, Šveca a Mozolániho odohrala premiéra silvestrovského futbalu AC Štácia /vtedy Stanica/ versus FC Mesto - vyhrali zverenci trénerov Gondu a Domana spoločnú súťaž Banskobystrického a Nitrianskeho kraja, ale víťaz nepostupoval. Od roku 1951 platila totiž nová súťažná štruktúra, ktorá medzi majstrovstvami republiky a jednotlivých krajov nerátala s nijakou medzisúťažou. Práve v tomto roku odohrali na ihrisku „Pri kanáli" aj prvé povojnové vzájomné stretnutie dve najlepšie zvolenské mužstvá. Sokol Železničiari v ňom zdolal Bučinu (od roku 1950 pôsobila v krajskej súťaži) v pomere 6:2, pričom 3 góly vo svojom jubilejnom, tisícom zápase kariéry zaznamenal Bešina. Sokol Železničiari hneď v prvej sezóne zaknihoval double, keď okrem majstra kraja vyhral aj krajskú súťaž Čs.pohára. Vo finále zdolal odvekého rivala Poľanu Opatová najprv doma pred 4000 divákmi 3:2 a v odvete 2:1. Nasledovalo slovenské finále, najprv s Dynamom ČSD Košice. Po dvoch remízach 1:1 sa v treťom zápase na neutrálnej pôde v Žiline tešil Zvolen (3:1). Ďalší súper NV Topoľčany bol už privysokou prekážkou. Bez Lásika, Hrivnáka a strelca Bosáka prehral Zvolen doma 3:4 a v odvete 1:6. Po prvý raz v histórii tunajšieho futbalu a zrejme športu vôbec, sa z odvety vysielala priama reportáž prostredníctvom mestského rozhlasu, komentátorom bol Paľo Krošlák. O kvalitách vtedajšieho mužstva svedčia víťazstvá nad účastníkmi najvyšších súťaží Sp.Královo Pole (8:2), Baník Ostrava (4:0) či Sp.Praha Sokolovo (5:1).

V roku 1952 v okresnej súťaži vyhrala jednu skupinu Bučina, druhá sa stala korisťou VOT (Veľkoobchod s textilom) Zvolen a Sokol Železničiari v majstrovstvách kraja finišoval druhý. O rok po vzniku DŠO a premenovaní sa na Lokomotívu mu do Dynama prešli takí hráči ako Lásik, Šagát či Diko a v súťaži skončil až štvrtý. Ďalšie mužstvo, Slávia VŠ, v rovnakej súťaži obsadila 11.miesto, vypadla a, ako sme už spomenuli, následne svoj FO zrušila. V roku 1953 Dynamo po jarnej časti z krajskej súťaže odstúpilo, niektorí hráči sa vrátili do Lokomotívy a prispeli tak k jej prvenstvu v krajských majstrovstvách. To už pod taktovkou trénera Júliusa Siegela nastupovalo mužstvo zložené z týchto hráčov: Vachovec, Luciak, Novotný, Remeník, Bešina, Lásik, Pecher, Marguš, Sklenár, Hrivnák, Juraj Pivarči, Hrdlička, Bosák, Jankovský a Šouc. Na ceste do moravsko-slovenskej skupiny druhej najvyššej čs.súťaže narazili v baráži na Iskru Opatová. Vo Zvolene pred 4500 divákmi vyhrali domáci 2:0 gólmi Luciaka a Bosáka, v odvete pred 5 000 divákmi Iskra 3:1, keď gól hostí dal Hrdlička. Rozhodnutie padlo v Žiline, kde Lokomotíva zvíťazila 4:1. Mimochodom, J.Siegel (1922 - 2002), jeden z bešinovskej generácie, bol v rokoch 1938-1954 pravidelným hráčom A-mužstva a trénerom sa stal zvečera na ráno na zájazde v Čechách. J.Gonda sa kdesi stratil a vedúci zájazdu P.Krošlák na dvojtýždňový pobyt „povýšil" Siegela na kormidelníka, čo mu už zostalo. Osobitnú zmienku si zaslúži aj jeden z najlepších zvolenských hráčov všetkých čias Jozef Hrdlička st.

V druholigovej súťaži v ročníku 1955 (v tých časoch praktizovalo zväzové vedenie hrací systém jar - jeseň) Zvolen platil nováčikovskú daň a napokon obsadil 9.miesto. Pritom štart do súťaže mal vydarený, vyhral doma pred 5 tisíc divákmi nad Sp.N.Vsou 2:0. Hralo sa na škvare bez atletickej dráhy, pričom lopta občas zaletela ponad hlavy divákov do kanála, ktorého voda tiekla do elektrárne, občas na druhú stranu, do židovského cintorína... Ešte na jar vystriedal Siegela na trénerskom poste Vojtech Šottert z Topoľčian a toho v závere jesene Domonkos. Druhý druholigový ročník 1956 sa ukázal byť pre Zvolen až príliš náročným. Charakterizovali ho viaceré zmeny v kádri i vedení oddielu, keď predsedom sa stal bývalý hráč Kazimír Baláž. Prejavili sa nerovnomerné podmienky s ostatnými účastníkmi súťaže, navyše začala vrcholiť kríza v hráčskom kádri, vyplývajúca z generačného problému (Bešina mal už vyše 40 rokov), z istých nezhôd v hráčskom kolektíve a trénermi, ale aj rozpory vo vedení oddielu. O zostupe rozhodol záver súťaže, v ktorom Lokomotíva podľahla v Olomouci Dukle 1:6 a nečakane aj doma béčku Slovana Bratislava 0:1. Lokomotíva, ktorá si vždy zakladala na odchovancoch, akosi pozabudla na doplňovanie mužstva, hoci dorast mala stabilne kvalitný. Prišli síce Gajerský, Vido, Balla, Lančarič a iní, ale táto metamorfóza na „cudzineckú légiu", ako tento stav nazvali médiá, len zvýšila morálny rozklad kedysi obávaného mužstva. Jeho akousi labuťou piesňou sa stalo prvenstvo v tradičnom Pohári SNP v B.Bystrici, jediné, ktoré si Zvolenčania v histórii turnaja pripísali. Skutočnosť, že v auguste 1956 v dorasteneckom stretnutí Československa s Poľskom v Opave (2:3) nastúpil v bránke Holeš z Lokomotívy, svedčila pritom o kvalite práce s dorastom.

Po zostupe do oblastnej súťaže - divízie boli následky z morálneho otrasu také silné, že po jednoročnom účinkovaní (už s trénerom Jaroslavom Šimonkom) opúšťa Zvolen, možno povedať, že v histórii po prvýkrát, danú úroveň súťaže a zostupuje až do krajskej I.triedy. Pritom je zaujímavé, že dorastenci Lokomotívy skončili v jednej zo skupín slovenskej ligy po jeseni na 3.mieste za Lučencom - Opatovou a Slovanom Bratislava! Aj to svedčilo o tom, že v meste stále vyrastali dobrí futbalisti a že mládežníckym družstvám sa venovala náležitá pozornosť. Neuváženým a pomýleným primknutím športových aktivít k pracovisku, keď 9 z 12 dobrovoľných športových organizácii v ČSR riadilo ROH, sa situácia stáva takmer neudržateľnou. Pre toto obdobie sú typické časté zmeny v súťažiach a veľká fluktuácia členstva. Zvolenskú Lokomotívu tiež opúšťa viacero funkcionárov a len vďaka entuziazmu jedincov typu Matúšku, Krošláka, Kracinu a Kováčika sa podarilo udržať jeho chod na akej-takej úrovni. Ukázalo sa, že udržanie futbalu v meste pri roztrieštenosti nie je možné, veď v krajskej súťaži pôsobili naraz až tri mestské oddiely - okrem Lokomotívy aj Slávia a Dynamo Spoje. A tak logicky dochádza k zlúčeniu týchto troch subjektov v jednu mestskú TJ, pričom menšie TJ zanikajú, alebo prechádzajú na bázu rekreačnej telesnej kultúry. Pri drevokombináte Bučina zostáva TJ Tatran Bučina, ktorá mala vytvorené podmienky pre samostatnú existenciu.

Po ustanovujúcom zjazde Jednotnej dobrovoľnej telovýchovnej organizácie (ČSZTV) 3.- 4.marca 1957, do správy ktorej prešiel majetok TŠO ROH a Sokola, došlo u nás opäť k „upratovaniu", úroveň zvolenského futbalu sa však nezvýšila. Naopak, rivalita medzi Lokomotívou a Tatranom Bučina situáciu komplikovala, a tak po niekoľkoročnom miestnom súperení sa obe mužstvá po reorganizácii krajských súťaží ocitli v I.A triede Stredoslovenského kraja. Po prvej vlne v rokoch 1937-38 takto dochádza k druhej vlne húfneho opúšťania materského klubu, z Lokomotívy odchádzajú takí hráči ako Gáborík, Slosiarik, Holeš, Gajdoš, Sliacky, Medveď, Nadzam, Hybský a ďalší.

V sezóne 1959-60 si železničiari už pod trénerom Hudecom a Petrovičom vybojovali postup do novovytvorenej dvojkrajovej divízie (B.Bystrica a Žilina), keď v tíme figurovali o.i. Mozoláni, Švec, Slosiarik, Hrdlička st., Luciak. Na Silvestra sa športová verejnosť pokochala na miestnej „špécii", silvestrovskom futbale AC Štácia - FC Mesto (4:5, hralo sa na Tabačke) a v júni 1960 si 37-ročný veterán Pavol Lásik v medzinárodnom zápase s moskovským Trudom Gluchovo (0:1, pred 2000 divákmi ) po tisíci raz obliekol zvolenský dres. O dva roky stagnácia pokračovala a trénera Kelenského striedal Gonda. Tatran Bučina pôsobil v roku 1963 v I.A triede, viedol ho tréner Juraj Hudec a hrali v ňom Kašica, Trnovec, Ryboš, Gáborík, Hrdlička, Siegel, Remeník.

Po fúzii TJ Lokomotíva a Tatran Bučina očakávaný obrat vo futbale nenastal. Zo širokej základne hráčov v podstate s vyrovnanou výkonnosťou sa ani novému trénerovi A.Ivankovi z Košíc, ani ďalším (J.Siegel, Michal Pucher, opäť Ivanko, Šajben) nepodarilo stmeliť dostatočne kvalitné mužstvo. Paradoxne, pretože zvolenský dorast (A-družstvo viedol Kelenský, béčko Jozef Trnovec) si naďalej úspešne viedol v ligovej i krajskej súťaži. O najmladších sa dlhé roky staral aj "ujo" Jozef Lehocký, spod rúk ktorého vyšiel nejeden výborný futbalista. TJ LB bola síce pričlenená k veľkým hospodárskym subjektom, a to železničnému uzlu a drevokombinátu Bučina, ale riešenie finančno-materiálnych problémov bolo priveľkým zaťažením funkcionárskeho kádra. Okrem natrvalo zriaďovaných pridružených hospodárstiev boli nútení uskutočňovať celý rad jednorazových akcií čisto so ziskovým zameraním. Navyše v tom čase stáli pred problémom vybudovania nových futbalových objektov, a to všetko im uberalo priestoru pre vlastnú riadiaco-organizátorskú činnosť. Nečudo, že klesol i záujem verejnosti a návštevy 300-600 divákov na zápasoch len odzrkadľovali neutešený stav. Rezerva LB v tomto období účinkovala v krajskej I.triede.

Až koncom 60.rokov svitlo na lepšie časy. Akousi lastovičkou boli opäť výsledky dorastencov, ktorí roku 1967 triumfovali na tradičnom turnaji o Pohár SNP v B.Bystrici. V sezóne 1968/69 (v I.B triede účinkovalo béčko, v II.triede Dukla Zvolen a Lieskovec a v IV.triede Mäsokombinát Zvolen i Zolná) vybojovali zverenci dvojice Ivanko - J.Siegel postup do divízie, kde postupne obsadili 6., 7., 11., 2.miesto a v ročníku 1973/74 korunovali svoj vzostup postupom do SNL, keď záverečný zápas s Podbrezovou sledovalo 3 tisíc divákov. Generácia Búrika, Banského, Svinteka, R.Siegela, Škamlu s trénermi Zoltánom Šajbenom a „Bélom" Mozolánim (populárny brankár kráčal dlhé roky vo zvolenskej bránke v šľapajach svojho otca) dokázala po úspešnej sezóne zdolať dokonca majstra republiky Sp.Trnava 3:2. V najvyššej slovenskej súťaži strávili Zvolenčania tri rôznorodé sezóny, prvé dve s trénerskou dvojicou Emil Kunert - Peter Pálka, ostatnú znovu so Šajbenom. V ročníku 1974/75 skončili na 10.mieste, o rok dokonca na 6.priečke, ale potom nastal zlom. Po jeseni 1976 sa mužstvo ocitlo na chvoste tabuľky, v zime sa stal predsedom oddielu dlhoročný rozhodca Juraj Midriak a tajomníkom Ján Mališ, ale zmeny pád nestlmili. Na jar kráčala LB od prehry k prehre a len 5 víťazstiev na záchranu a odvrátenie posledného 16.miesta nestačilo. Stojí za zmienku, že v apríli 1977 zomrel vo veku 75 rokov priekopník tunajšieho futbalu a dlhoročný rozhodca v najvyšších súťažiach Štefan Laboda a v lete tohto roku rozpustili juniorske družstvo LB.

Prijatím dokumentu o rozvoji čs.futbalu a jeho realizáciou sa v prvom, tzv.stabilizačnom období okrem výrazného prehĺbenia medzi vrcholovým a výkonnostným futbalom prikročilo aj k reorganizácii súťaží. Podľa novej štruktúry, ktorá vstúpila v platnosť ročníkom 1977/78, zostala najvyššou celoštátnou súťažou I.liga. Vo výkonnostnom futbale zrušili II.celoštátnu ligu a riadenie tejto zložky a jej súťaží (národná liga a divízie) prevzali národné riadiace orgány (na Slovensku VFZ SÚV ČSZTV).

Opätovné tri ročníky v divízii strávil vynovený mančaft s Končekom, Drozdom, Mužíkom, Farským, Mazúchom, Kvasnom a ďalšími najprv s trénerom Šajbenom, potom s duom Anton Hrušecký - Richard Siegel. Počiatočný elán a odhodlanie vrátiť sa do SNL schladilo konečné 10.miesto v sezóne 1977/78 a ani šiesta priečka o rok nato ambície neuspokojila. Do tretice všetko dobré, povedali si pred sezónou 1979/80 vo FO LB a tentoraz šli nekompromisne za svojím cieľom. Prekážky v divízii - stred zdolávali jednu za druhou a v dramatickom súboji s Bytčou napokon vybojovali pre Zvolen opätovný postup do SNL. Postup, ktorý je v análoch zaznamenaný ako ôsmy v poradí a zároveň do dnešných čias ako posledný... „Finále" s K.N.Mestom sledovalo na tie časy rekordných 3000 divákov. Hrušeckého mužstvo ťažilo najmä z jednoduchosti a kolektívneho poňatia. Káder: Tokár, Konček, Jablonský, Drozd, Grolmus, Gorčák, Porvažník, Kvasna, Oťahel, Brath, Blaško, D.Svoboda, Roško, Petrovič, Mazúch, Kunštár, Mračko, Orenič, Valovský, Vl.Svoboda, Ostrihoň. Aj dorastenci V.Mozolániho postúpili do II.ligy a I.Štulajter si vyslúžil pozvánku do reprezentácie SR.

Nadšenie z postupu vyvolalo pretlak emócií a následkom toho sa mnohí zainteresovaní videli v oblakoch. A kto vysoko lieta, spravidla nízko padá. Účinkovanie LB v SNL malo viaceré peripetie (Hrušeckého striedal Ján Dinga, predsedu FO J.Midriaka zasa I.Vacho) posily ako Murárik, Kollárik či Chlpek príliš nepomohli a výsledkom bolo posledné 16.miesto s 5-bodovou stratou na predposlednú ZVL P.Bystricu. Verejným tajomstvom sa stalo, že súťaž stála Zvolen státisíce, ktoré plynuli i zo zdrojov, ktoré neskôr vyšli najavo po prepuknutí aféry s rozkrádaním v Bučine, jedného zo sponzorov FO. Dinga po ďalšej sezóne v II.SNL skončil a bol to posledný tréner z mimozvolenských „zdrojov", pretože potom sa nadlho pristúpilo k praxi vedenia tímu roduvernými Zvolenčanmi. Ďalšie dve sezóny viedol mužstvo V.Mozoláni s Jozefom Gríkom, nebola to však žiadna sláva a v ročníku 1983/84 rozklad vyvrcholil najprv odstúpením Mozolániho (nahradil ho Grík) a napokon ôsmym zostupom Lokomotívy v histórii zvolenského futbalu. Odvtedy je takmer výlučne stálym účastníkom krajských súťaží. Dlhé pôsobenie v majstrovstvách kraja (resp.stredoslovenskej divízii) odštartovala v ročníku 1984/85 pod taktovkou R.Siegla 3.miestom, o rok do kresla predsedu zasadol Ing.Ondrej Gonda a hráči si museli zvykať na súperov z Hajnáčky, Hliníka n/Hr. či Dobrej Nivy! Trénerský kolotoč pokračoval, na jar 1987 - v lete vo Zvolene odohrali jednu zo skupín dorasteneckého turnaja Družba - opäť a naposledy vytiahli funkcionári na lavičku Mozolániho. Po ňom nasledovali Ján Oravec, Štefan Slísz, J.Siegel, Jaroslav Mračko, Jaroslav Mužík, Pavol Oťahel. V ročníku 1987/88 nesplnilo 5 kľúčových z celkove 8 družstiev FO Lokomotívy daný výkonnostný cieľ a ani rad opatrení nepriniesol podstatný obrat. Nostalgiu po lepších časoch zvýraznila v máji 1988 beseda so zvolenským rodákom Václavom Ježkom a Jozefom Chovancom zo Sparty Praha v reštaurácii Centrum. „Závidím svojmu rodisku ihriská, to nemáme ani na Sparte," vyznal sa slávny tréner. „A čo vám poradiť, aby sa úroveň vášho futbalu zvýšila? Hádam len to, že začať sa musí od najmenších." V. Ježek (1.10.1923 -... ), tréner čs.reprezentačného mužstva, ktoré roku 1976 získalo titul majstra Európy, rád pripomínal, že vôbec prvé futbalové stretnutie, ktoré v živote sledoval, bolo stretnutie ZTK s Čechiou Karlín Praha v roku 1929 na ihrisku pri splave na Hrone. Jeho rodina bývala na Štefánikovej ulici 55 a uličné súboje s Reimannom, Lásikom, Štricom či Siegelom sa mu natrvalo vryli do pamäti. Tak ako neskoršie súboje ZTK najmä so Sláviou B.Bystrica (ktorej dres po presťahovaní sa v roku 1932 obliekal).


Pravdaže, futbal zapustil hlboké korene aj v iných TJ na území mesta. VTJ Zvolen, ktorej domácou pôdou bolo aj ihrisko v Lieskovci, si koncom 80.rokov pod taktovkou trénera Ing. Emanuela Pažitného celkom zdatne počínala v okresnej II. i krajskej I.triede. Jej hlavnou úlohou bolo pripravovať hráčov počas vojenskej prezenčnej služby pre iné kluby a mená ako Janík, Bartoš, Selčanský to len dosvedčujú. Agrostav - aj neskôr po osamostatnení sa obce Lieskovec - pôsobil v II.triede okresu (i dorast), Roma, resp. Inter v III. i IV.triede, pričom oba oddiely mali zastúpenie aj v súťaži starších žiakov. Agru slúžilo ihrisko v Lieskovci, kde organizovali aj turnaj o Pohár riaditeľa Agrostavu. Futbal bol jedinou náplňou činnosti TJ Zolná ako prímestskej časti a veľmi sympaticky si od svojho založenia počínala TJ Elán. Tu začali s futbalom v sezóne 1989/1990 v najnižšej okresnej súťaži, pričom dva roky hrávali na ihrisku v Budči. Od ročníka 1991/92 sa presťahovali na svoje ihrisko na sídlisku Tepličky, ktoré si členovia postavili svojpomocne na prenajatej pôde. V sezóne 1993/94 si vyárendovali pozíciu v I.triede a istý čas mali v okresnej súťaži žiakov i dorastencov. Sezóna 2001/2002 zastihla A-mužstvo Elánu v II.triede a B-mužstvo v III.triede. V tomto čase už bránila rozvoju športového areálu skutočnosť, že ihrisko ležalo na pôde súkromných vlastníkov a mesto ju dovtedy neodkúpilo.

Tradičný silvestrovský futbal AC Štácia - FC Mesto 31.12.1991 odohrali na ihrisku SPŠS po 40.raz, podstatnejšie však je, že od sezóny 1991/92 niesol ťažiskový klub ako samostatný právny subjekt názov ŠK FAC LB a od sezóny 2000/2001 MFK Lokomotíva. K úspechom tohto decénia patrí postup do II.ligy v ročníku 1996/97 s trénerom Štefanom Zvalom, ktorí zdupľovali dorastenci, vybudovanie piatich športových tried v 4.ZŠ (o predprípravku sa staral aj legendárny Béla Mozoláni) a vôbec pozdvihnutie mládežníckeho futbalu. Škoda, že vinou funkcionárskych nezhôd zotrvala druholigová súťaž len jednu sezónu. Až do svojho úmrtia roku 1999 bol manažérom FK nezabudnuteľný činovník Ján Mališ, po ňom prevzal štafetu niekdajší špílmacher Jozef Hrdlička ml. Po Oťahelovi sedeli na trénerskej lavičke Peter Pálka, dr.Ivan Galád a koncom roku 2001 Jozef Grík. Žiaľ, to už mužstvo figurovalo v IV.lige, druhej najvyššej súťaži Banskobystrického kraja. Zvolenský futbal sa úpadkom dostal na úroveň porovnateľnú zo stavom spred viac ako štyroch desaťročí a tým aj na úroveň nedôstojnú storočnej tradícii. Účasť dvoch žiackych kolektívov MFK v I.lige a štyroch žiackych a dorasteneckých družstiev v II.lige, však nasvedčuje stále kvalitnej práci s mládežou /talent Ďubeka si všimli i zostavovatelia reprezentácie SR 15/ a poskytuje predpoklad k opätovnej renesancii zvolenského futbalu v blízkej budúcnosti. Nový klub už žil bez dlhov, keď splatil všetky podlžnosti voči štátu i zamestnancom. Hlavnými sponzormi futbalu sa stali mesto, ktoré hradí médiá a údržbu objektov, a ŽOS, a.s., Zvolen. Víziou do budúcna sa stalo upevnenie mládežníckej štruktúry, účinkovanie A-mužstva minimálne na úrovni špičky III.ligy od ročníka 2002/2003 a prestavba hlavnej hracej plochy tak, aby kontakt diváka s hráčmi bol tesnejší. Ako perličku uvádzame ponuku banskobystrickej Dukly, ktorej vedenie v roku 2001 ponúklo manažmentu MFK Lok. svoje B-celky, ktoré by v súťažiach účinkovali pod hlavičkou Zvolena, akurát na zväze by boli registrované pod Duklou...

V decembri 2001 sa silvestrovský futbal AC Štácia - FC Mesto hral po 51-krát. Bilancia prvej polstovky bola vzácne vyrovnaná: po 19 víťazstiev - 12 remíz - 19 prehier. 51.ročník vyhrala Štácia 5:2 a priebežne naklonila misky váh na svoju stranu. Apropó, derby sa začalo hrávať na ihrisku na Tabačke za železničiarskou kolóniou pri starej stanici, vedľa dlhého a nízkeho skladu tabaku /teraz Zdroj/, kde vyrástlo veľa kvalitných futbalistov. Po roku 1960 sa presťahovalo na bývalé bučinárske ihrisko, niekoľko ročníkov mužstvá absolvovali aktéri na starom ihrisku pri židovskom cintoríne, no najčastejšie sa stretávali na ihrisku SPŠS. V začiatkoch tomuto duelu prechádzal predzápas Katolíci - Evanjelici. K svetu sa má aj mužstvo „starých pánov", v ktorom popri Mazúchovi, Jančíkovi, Marčokovi nechýba úradujúci riaditeľ MFK Lok. Hrdlička ml., šéf OZTK Grznár, tréner Dukly B.Bystrica Oravec a ďalší. Vo februári 2002 sa verejnosť navždy rozlúčila s legendárnym J.Sieglom.

Zvolen mal a má nejedného zanieteného činovníka, venujúceho sa svojmu obľúbenému športu na klubovej, lokálnej, regionálnej či republikovej úrovni. Ing.Juraj Pilát, Mgr.Ladislav Matejka, Ing.Vladimír Orság, Ján Milka, z rozhodcov Ján Urda ml., ak spomenieme iba súčasnú generáciu, majú leví podiel na vysokom kredite Zvolenčanov v štruktúrach SsFZ.